Alexandro Jodorowsky - Film, ktorý nikdy neuvidíte

Z Encyklopedie Duny
Přejít na: navigace, hledání


Jod clanok.jpg
Existuje hebrejská legenda, ktorá hovorí: "Spasiteľom nebude muž, ale deň: deň, kedy všetky ľudské bytosti budú osvietené." Kabalisti hovoria o kolektívnom či kozmickom vedomí, o druhu metauniverza. Nasledujúce riadky osvetlia to, čím všetkým bol projekt Duny pre mňa.

Obsah

Nadšený obdiv

Chcel som ukázať vývoj osvietenia hrdinu, následne ľudí, a potom celej planéty (ktorá je svojim spôsobom Spasiteľom vesmíru, pretože vzdávajúc sa svojej obežnej dráhy ide ako svätá planéta šíriť svoje svetlo galaxiami)...

Nechcel som sa riadiť románom, chcel som ho pretvoriť. Podľa mňa Duna nepatrí Herbertovi, rovnako ako Don Quichote nepatrí Cervantesovi.

Na svete sa čas od času objaví umelec, jeden jediný z miliónov, ktorý je v jedinom okamihu svojho života obdarený kúskom Božej milosti - dostane nesmrteľný námet, dostane MÝTUS... Hovorím „dostane“ a nie „vytvorí“, pretože umelecké diela vznikajú v snení ľudí priamo z kolektívneho podvedomia. Dielo umelca prerastie a za určitých okolností ho môže i zabiť, pretože ľudstvo, pocítiac dopad mýtu, má silnú potrebu vymazať jedinca, ktorý ho zachytil a rozšíril: jeho individuálna osobnosť totiž mení, poškvrňuje čistotu správy, ktorá si zo samotnej svojej podstaty žiada anonymitu... Nevieme, kto vytvoril Katedrálu v Notre-Dame, Slnečný kalendár Aztékov, Marseillský tarot, mýtus o Donovi Juanovi, atď…

Niekto môže mať pocit, že Cervantes zobral JEHO verziu Dona Quichota - samozrejme nekompletnú - a preto si mnohí nesieme v duši úplnú postavu... Kristus nepatril Markovi, Lukášovi, Matúšovi ani Jánovi... Existuje oveľa viac Evanjelií - nazývaných apokryfické - a existuje toľko životov Krista, koľko je veriacich. Každý z nás má svoj príbeh Duny, svoju Jessiku, svojho Paula... Herberta nadšene obdivujem a súčasne s ním nesúhlasím (Myslím, že tie isté pocity cítil i on sám…)... Obmedzoval ma... Nechcel som ho ako odborného poradcu... Robil som všetko, aby som ho udržal od projektu čo najďalej... Prijal som verziu Duny a chcel som ju šíriť: mýtus sa chcel vzdať svojej literárnej podoby a stať sa obrazom…

Vo filme mal byť vojvoda Leto - Paulov otec - mužom vykastrovaným v rituálnom súboji v aréne počas býčích zápasov. (erbom rodu Atreidov mal byť korunovaný býk…) Jessica - sestra Bene Gesseritu - vyslaná ako konkubína k vojvodovi s úlohou splodiť dcéru, ktorá sa mala stať matkou Mesiáša - sa do Leta tak zaľúbi, že sa rozhodne preskočiť jeden článok genetickej reťaze a splodiť syna, Kwisatza Haderacha, Spasiteľa. S použitím schopností Bene Gesseritu - potom, ako sa jej vojvoda, šialene do nej zaľúbený, zveril so svojim smutným tajomstvom - sa Jessica sama oplodní kvapkou krvi tohto neplodného muža... Kamera sleduje (v scenári) cestu červenej kvapky cez vajíčkovody ženy a je svedkom jej stretnutia s vajíčkom, ktoré počas zázračnej explózie oplodní. Paul sa tak narodí panne: nie spermiou svojho otca ale jeho krvou...


Šialený imperátor

V mojej verzií Duny je Imperátor Známeho vesmíru šialený. Žije na umelej planéte zo zlata, v paláci zo zlata, skonštruovanom v rozpore so zákonmi logiky. Žije v symbióze s robotom, ktorý je jeho presnou kópiou. Podoba je taká dokonalá, že hostia nikdy nevedia, či sa pozerajú do tváre muža alebo stroja...

V mojej verzií je melanž modrou drogou hubovitej konzistencie plnou polorastlinného - položivočíšneho života. Ten je obdarený vedomím, najvyšším stupňom vedomia. Berie na seba všetky mysliteľné podoby, neustále ich vzájomne miešajúc. Melanž neustále reprodukuje kreácie nekonečných vesmírov.

Barón Harkonnen je obrovský muž, vážiaci 300 kg. Je tak tučný a ťažký, že aby bol vôbec schopný pohybu, musí používať antigravitačné bubliny pripevnené k jeho končatinám... Jeho ohromný narcisizmus je bezhraničný: žije v paláci, ktorý má tvar jeho samého... Táto obrovská socha stojí na špinavej, bahnistej planéte... Každý, kto sa chce dostať do paláca, musí čakať na otvorenie úst tohto kolosu a vyplazenie jeho oceľového jazyka (pristávacia plocha...).

Na konci filmu priskočí žena kniežaťa Fenringa k Paulovi, ktorý sa už stal fremenom, a podreže mu hrdlo. Paul umierajúc, hovorí: "Prineskoro, nikto ma nedokáže zabiť... pretože..."

"Pretože", (pokračuje Jessica Paulovým hlasom), "aby si zabila Kwisatza Haderacha, musela by si zabiť aj mňa..." A každý fremen, každý Atreides hovorí unisono Paulovým hlasom: "Ja som ten, kto je na viacerých miestach súčasne. Ja som ten, kto ukazuje cestu."

Realita sa rýchlo mení. Tri stĺpy svetla vystreľujú z planéty. Spletú sa a ponoria späť do piesku planéty: "Ja som Zem, ktorá očakáva semeno!" Korenie stráca vlhkosť. Slnko sa zachveje. Voda prší so stĺpu, obklopeného ohňom.

Z korenia sa vyhrnú strieborné vlákna, ktoré vytvoria dúhu. Menia sa na oblak vlhkosti, vytvoriac červenú "lávu". Potom sa objaví hmla, oblaky, dážď. Objavujú sa rieky, tráva, lesy. Duna sa zazelená. Planétu teraz obklopuje modrý prstenec, ktorý sa vzápätí rozdeľuje a vytvára viac a viac prstencov. Duna je teraz osvieteným svetom, ktorý putuje galaxiou, opúšťa ju, dáva jej svoje svetlo, ktoré je vedomím celého vesmíru...


Pravdy alchymistov

Keď som vymýšľal túto finálnu fázu premeny hmoty, asi som sa stretol s niektorými skutočnými alchymistami... Isté mysteriózne osobnosti (jedna z nich mala zrejme viac ako 100 rokov; pokročilý vek, ktorý jej ale nebránil pohybovať sa s energiou mladíka) ma kontaktovali, pretože Duna by mohla byť Kameňom mudrcov, kameňom, ktorý zmení všetky ostatné kovy na zlato... Zaradom popisovali, čo sa stane, keď zvládnu premeniť hmotu vo svojich alchymistických peciach...

Kvôli gerilovej vojne, ktorú Paul a Fremeni mali viesť proti imperiálnej armáde, som mal to šťastie stretnúť sa s príslušným expertom z Južnej Ameriky... Bojoval v Bolívií, Chile, Peru a Strednej Amerike... Jeho neoceniteľné informácie vniesli do príbehu vojenskú realitu...

Keď sa Jessica stane Najvyššou matkou fremenov, musí prejsť ceremóniou Zasvätenia, naučiť sa „medicínu čarodejníc“ a kontaktovať iné dimenzie reality. Cez už zosnulého Paula Derlona som spoznal skutočnú cigánsku „magickú medicínu“... a ceremoniál magických muchotrávok a zázračných operácií bosorky Pachita, bytosti, ktorá mala oveľa väčšie schopnosti ako tzv. filipínski chirurgovia.

Môj syn Brontis, ktorý mal hrať Paula, bol už ako 9-ročný zasväcovaný legendárnym bodyguardom Jean-Pierrom Vigneauom do tajov boja s nožom (skutočného boja), karate, lukostreľby... Dostával lekcie od takmer skutočného mentata Michela de Roisin, obdareného encyklopedickým mozgom... Spomínam si, ako som ho videl dávajúc Brontisovi lekciu o bájke „La Cigale et la Fourmi" (O cikáde a mravcovi), ktorá trvala viac ako 15 dní... Cez verše popisoval celé historické obdobia a ich civilizácie.

S produkciou sme prešli Saharu. Chcel som točiť film Duna v Tassili; čeliť s hercami, tisíckami externistov a technickými týmom žeravému teplu a suchu, dostať sa k skutočnej mesačnej krajine. Alžírsku vládu projekt veľmi zaujal...

Jedného dňa sa ma Božstvo rozhodlo osloviť živým snom: "Tvoj ďalší film musí byť Duna". Román som dovtedy nečítal. O šiestej ráno som vstal a podobne ako alkoholik očakávajúci otvorenie svojho baru, som aj ja čakal pred kníhkupectvom, aby som si ho mohol kúpiť. Prečítal som ju jedným dychom, bez prestávky na jedlo či pitie. Koniec ma zastihol presne o polnoci toho istého dňa. Minútu po polnoci som z New Yorku telefonoval Michelovi Seydouxovi do Paríža... Mal byť prvým zo siedmych samurajov, ktorých som potreboval pre tento obrovský projekt. Michel bol pre mňa mladý muž (26) bez filmových skúseností, ale jeho spoločnosť Camera One kúpila práva k The Holy Mountain, môjmu poslednému filmu a veľmi úspešne ho distribuovala... Povedal mi: "Film by som s tebou robil veľmi rád." Veľa som o ňom nevedel, ale intuícia, ktorá ma dnes prekvapila, v ňom videla napriek jeho mladosti najväčšieho producenta svojej doby... Ako? Záhada... A nemýlil som sa. Keď som mu povedal, že chcem, aby kúpil práva k Dune a že film by mal byť medzinárodný, pretože bude stáť viac ako 10 miliónov dolárov (v tom čase rozprávková suma; ani Hollywood v tom čase sci-fi filmom neveril, 2001: Vesmírna odysea bola jedinečná a neprekonateľná), nepohol ani svalom na tvári: "Dobre. Stretneme sa za 2 dni v Los Angeles a kúpime práva".

Knihu tiež nečítal... Myslím, že ju stále neprečítal, pretože Herbertova próza ho nudila... A práva mohli byť získané ľahko, pretože Hollywood považoval knihu za nesfilmovateľnú a nekomerčnú... Michel Seydoux mi dal voľnú ruku a ohromnú finančnú podporu: mohol som vytvoriť svoj tým bez finančných problémov.


3000 kresieb

Potreboval som detailný scenár... Chcel som preniesť film na papier pred samotným začiatkom filmovania... Teraz sú všetky filmy so špeciálnymi efektmi robené podobne, ale v tom čase táto technika ešte nepoužívala. Potreboval som kresliča komixov, ktorý má génia a rýchlosť, ktorý dokáže byť pre mňa hľadáčikom kamery, a ktorý zároveň ponúkne i vizuálny štýl... A náhodou som našiel svojho ďalšieho bojovníka: Jeana Girauda alias Moebiusa (v tom čase ešte nemal za sebou diela ako Arzach a The Airtight Garage). Povedal som mu: "Ak vezmeš túto prácu, musíš všetko opustiť a zajtra so mnou odísť do Los Angeles, porozprávať sa s Douglasom Trumbullom (2001: Vesmírna odysea)". Moebius požiadal o pár hodín na rozmyslenie.

Nasledujúci deň sme odišli do Štátov. Bol by to príliš dlhý príbeh... Naša spolupráca, naše stretnutia v Amerike a naše rozhovory o siedmej ráno v malej kaviarničke pod našimi dielňami, a ktorá sa náhodou volala "Café the Universe". Giraud vytvoril viac ako 3000 úžasných kresieb... Scenár Duny je vďaka jeho talentu majstrovským dielom. Môžete vidieť žijúce postavy, pohyby kamery. Vidíte strih, kulisy, kostýmy... A toto všetko vďaka niekoľkým ťahom ceruzky... Stál som mu za chrbtom, žiadajúc o iné pohľady na scénu.... Vkladajúc "hercov" do scény, filmoval...

Ako tretieho bojovníka som potreboval dômyselného rojka, ktorý by dokázal nakresliť vesmírne lode iným spôsobom ako doterajšie americké filmy:
"Nechcel som, aby si muž podmaňoval vesmír
V lodiach NASA
V tých koncentračných táboroch duše
V tých gigantických mrazničkách zvracajúcich imperializmus
V týchto drancujúcich zabijakoch
V arogancií bronzu a chamtivosti
S touto eunuchoidnou vedou
Bez obrov slintajúcich tranzistory a plošné spoje
Božských
Šialených
Najlepších
CHAOS
UNIVERZÁLNOSŤ
Chcel som magické entity, rezonujúce vozidlá
Predĺžiť ich bytie v priepasti
Ako ryby v bezbrehom oceáne. Chcel som
Drahokamy, mechaniku tak dokonalú ako srdce
Predsiene materských lodí
Znovuzrodenie do iných dimenzií
Chcel som hnať lode-kurvy
Spermou vášnivých ejakulácií
V motore z mäsa
Chcel som rakety komplexné a tajomné,
Kolibričie ornitoptéry,
Sajúce tisíce rokov starý nektár trpasličích hviezd..."

Toto som napísal Christopherovi Fossovi, anglickému ilustrátorovi, ktorý bol autorom obálok mnohých sci-fi kníh... Podobne ako Giraud, nikdy nepomýšľal na prácu vo filme... S veľkým entuziazmom opustil Londýn a usadil sa v Paríži... Tento umelec - s korábmi, ktoré vytvoril pre Dunu - zanechal vo filme hlbokú stopu. Dokázal vytvoriť položivé stroje, ktoré mohli byť metamorfované farbami kameňov vesmíru... Dokázal vytvoriť "bojové lode hynúce v púšti hviezd smädom storočie za storočím, čakajúc na živé telo, ktoré by naplnilo ich prázdne zásobníky jemnými výlučkami svojej duše..."


Metafyzický horor

H.R.Giger.
Potom som našiel Gigera, švajčiarskeho maliara, ktorého katalóg mi ukázal Dalí... Jeho dekadentné umenie, choré, samovražedné, no geniálne, bolo pre vytvorenie planéty Harkonnenov ideálne... Stvoril projekt hradu a planéty, ktorý bol predchnutý skutočnou metafyzickou hrôzou. (Neskôr vytvoril postavy a kulisy vo filme Votrelec.)

Voľná ruka, ktorú mi dal Michel Seydoux, mi umožnila odmietnuť Douglasa Trumbulla ako tvorcu špeciálnych efektov. Nebol som schopný prehltnúť jeho samoľúbosť, jeho výzor veľkého bossa a jeho premrštené ceny. Ako správny Američan našim projektom opovrhoval; pokúšal sa nás zmiasť(to complex us), nechával nás čakať, v rovnakom čase ako s nami sa rozprával telefonicky i s ďalšími desiatimi ľuďmi a nakoniec nám ukázal úžasné prístroje, ktoré sa snažil vylepšiť. Unavený celou touto komédiou, som ho poslal do čerta a začal pátrať po nejakom mladom talente. Bolo mi povedané, že v L.A. je to ako hľadať ihlu v kope sena. Na skromnom amatérskom festivale sci-fi filmov som videl film, ktorého triky som považoval za obdivuhodné: Dark Star.

Spojil som sa s mladým mužom, ktorý tie špeciálne efekty vytvoril: volal sa Dan O'Bannon. Našiel som takmer vlčie dieťa. Kompletne mimo konvenčnej reality, bol pre mňa skutočným géniom. Nedokázal uveriť, že by som mu mohol zveriť projekt tak dôležitý, ako Duna. Keď dostal letenku do Paríža, už mu nič iné neostávalo. Znovu som neurobil chybu: Dan O'Bannon neskôr napísal scenár k Votrelcovi a mnohým ďalším úspešným filmom.

S Jean-Paulom Gibonom, ktorý bol zodpovedným producentom v Camera One a miloval projekt rovnako ako ja, sme odcestovali do Anglicka nájsť hudobníka. Pre mňa životne dôležitá časť projektu: každá planéta mala mať svoj štýl hudby. Napr. skupina ako Magma by si dokázala ľahko poradiť s Harkonnenským bojovým rytmom, ktorý by bol schopný kryštalizovať krásu púštnej planéty so svojimi tajomstvami a nezmieriteľnou silou, osobitou symfóniou prstencov obrovských červov.

Prijali nás vo Virgin Records a ponúkli nám Gong, Mike Oldfielda a Tangerine Dream. V tom momente som povedal: "A prečo nie Pink Floyd?" Skupina mala v tom čase taký úspech, že skoro nikto to nepovažoval za reálnu možnosť. Ja som však mal šancu vďaka svojmu filmu El Topo, ktorý títo hudobníci poznali. Radi súhlasili so stretnutím v Abbey Road Studios v Londýne, kde Beatles nahrali svoje veľké hity. Jean-Paul Gibon bol veľmi príjemne prekvapený, že skupina sa s nami chce stretnúť. V tom čase som takmer úplne stratil svoje individuálnu vedomie. Bol som nástrojom svojho posvätného, zázračného diela; mohlo sa stať hocičo. Duna mi neslúžila; ako som zistil, bol som skôr ja samurajom, slúžiaci svojmu dielu. Práve nahrávali Dark Side of the Moon. Potom ako som dorazil, nevidel som skupinu hudobníkov zahĺbených do tvorby svojho majstrovského diela, ale štyroch mladých chlapcov, ktorí sa napchávali stejkom s hranolčekmi. Jean-Paul a ja sme stáli pred nimi, čakajúc, kým ich nenásytnosť nebude dostatočne ukojená.

V mene Duny ma pochytil boží hnev a odišiel som, tresnúc dverami. Čakal som umelcov, ktorí budú schopní rešpektovať prácu takej dôležitosti pre ľudské vedomie. Myslím si, že to neočakávali. Prekvapený David Gilmour utekal za nami, ospravedlňujúc sa a nechal nás zúčastniť sa finálnej mixáže ich nahrávky. Aká extáza!... Potom sme sa zúčastnili ich posledného verejného koncertu, kde im fandilo tisíce fanatikov. Chceli vidieť The Holy Mountain, videli ju v Kanade. Rozhodli sa podieľať na filme vytvorením dvojalbumu, ktorý sa mal volať Dune. Prišli do Paríža prediskutovať finančnú stránku a po intenzívnej diskusií sme uzavreli dohodu. Pink Floyd by urobili takmer všetku hudbu k filmu.


100 000 dolárov za hodinu

S najlepšou hudbou na našej strane, začal som pátrať po vhodných hercoch. Videl som Charlotte Ramplingovú vo filme Zardoz. Chcel som ju ako Jessiku. Úlohu odmietla, chcela v tom čase robiť dva alebo tri komerčné filmy, ktoré ju zaujímali viac ako umenie. David Carradine prišiel do Paríža, zaujímajúc sa o úlohu Leta.

Hercom, ktorého som chcel najviac, bol Dalí: ako postavy šialeného Imperátora... Aké dobrodružstvo!... Imperátorský šašo - tak mi pripadal - mohol byť zahratý len mužom takej delirickej osobnosti, akú mal práve Dalí. S Michelom Seydouxom a Jean-Paulom Gibonom sme dorazili do nášho hotela San Régis v New Yorku a v hale som videl sedieť Salvadora Dalího. Domnieval som sa, že by bolo netaktné ho ihneď kontaktovať a nasledujúci deň som sa s ním spojil telefonicky. Hovoril som po španielsky. Dalí moje filmy nevidel, ale priatelia mu o nich rozprávali s nadšením. Pozval ma na veľmi súkromnú surrealistickú výstavu a sľúbil mi, že mi zasunie pozvánku pod dvere.

O šiestej hodine večer som našiel pozvánku pre dvoch ľudí. Dalí mi povedal, aby som bol na mieste presne o siedmej. Prišiel som spolu s Michelom Seydouxom o päť minút neskôr. O 7.05 tu už Dalí nie je. Prišiel, vystúpil z auta, urobil jednominútový okruh po miestnosti a odišiel.

Taxi odišlo a keď som vstúpil do hotela, znova som nečakane narazil na Dalího. Dohodol som si s ním stretnutie na zajtra v hotelovom bare a odišiel som. V noci som sa rozhodol, že sa pôjdem najesť do francúzskej reštaurácie a náhodou som niekoľko krokov od môjho stola znovu uvidel Salvadora Dalího, ktorý tu večeral so svojou priateľkou Amandou Learovou. Povedal som mu: "To je skutočná náhoda!" Odpovedal mi: "Je to viac ako náhoda. Porozprávame sa zajtra!" Nasledujúci deň som ho našiel v bare hotela San Régis.

Dali s nadšením akceptoval nápad hrať šialeného Imperátora Galaxie. Chcel filmovať v Cadaquès a použiť ako svoj trón záchod vytvorený z dvoch spletených delfínov. Chvosty by vytvárali nohy a dve otvorené ústa by slúžili jedno na odvod "pipi", druhé na "kaka". Dali si myslel, že je veľmi nevkusné miešať "pipi" a "kaka".

Povedal som mu, že ho budem potrebovať tak 7 dní... Dali odpovedal, že Boh vytvoril za 7 dní svet a že on, Dali, nie menší ako Boh, musí stáť majetok: 100000 dolárov na hodinu. Možno, že po príchode na miesto nakrúcania sa rozhodne účinkovať i viac ako hodinu denne za tú istú cenu.

Jediná podmienka je mať na tróne Imperátora vykonávajúceho potrebu. Nechcel čítať scenár: "Moje nápady sú lepšie ako vaše". Chcel si vybrať dvoranov spomedzi svojich priateľov, chcel hovoriť to, čo čo on bude chcieť a navyše, v čase, keď bude podpisovať kontrakt, mi milostivo daruje tri nápady, u ktorých môžem sám rozhodnúť, či ich použijem alebo nie.

Tarotová karta obesenca.
Dalího vystúpenie by nás stálo 700 000 dolárov. Požiadal som ho o jednu noc na rozmyslenie a rozišli sme sa. Tej noci som vytrhol stránku z knihy o tarote; bola na nej zobrazená karta Obesenca. Napísal som mu list so záverom, že mu nemôžme vyplatiť za film 700 000 dolárov, ale že sa pokúsim presvedčiť môjho producenta, aby mu zaplatil za tri dni nakrúcania 300 000 dolárov.

Na druhý deň som poslal list Dalímu. Dá nám odpoveď v Paríži.

V Paríži nám Dalí zavolal a pozval nás na stretnutie v hoteli Meurice. Prekvapilo nás, že nebol sám: bolo tam množstvo ľudí, obchodníci, modelky, príjemní mladí muži, obrovská Holanďanka, človek, ktorý sa prehlasoval za vnuka muža s umeleckým menom "Le Pétomane" (muž, ktorý v roku 1900 hrával vo variété, a o ktorom nám Dalí povedal, že dokázal so svojim zadkom to, čo Tino Rossi nedokázal s hrdlom).

Nemal som možnosť si s maliarom pohovoriť, pretože nás vzal na obed, a bol to práve tento obed, kde sa chcel so mnou o filme porozprávať. Počas cesty som si pripravil malý dotazník: Ako Imperátor zomrie? Aký je jeho palác? Ako bude oblečený?...

Na festivale, kde som narazil na Micka Jaggera, Nathalie Delon, Johnnyho Hallyday-a a ďalšie celebrity, som dal Dalímu svoj dotazník a povedal som mu: "Prichádzam pripravený." Dalí tu ukázal svoje nadšenie pre úlohu Imperátora a odpovedal mi: "Ja tiež". Z vrecka vytiahol kresbu toalety vytvorenej z dvoch delfínov: "Je absolútne nevyhnutné vidieť Imperátora čúrať a kadiť". Spýtal som sa ho, či je pripravený ukázať svoje pohlavie a konečník. Odpovedal mi, že nie, a že by bol rád v tomto nahradený dablérom a on sám chce byť zobrazený len ako na toalete sedí.

Dalí bol informovaný vo veci karty ako kontraktu. Bol dotknutý obrázkom Obesenca a povedal: "Vidím Obesenca s jeho vlasmi podobnými koreňom plaziacim sa na zemi a pilier hovna s hlavicou, spájajúci ho s oblohou". O pár dní neskôr nás vnuk "Le Pétomane" pozval do Barcelony. Ale Dalí mi predtým znovu zavolal, pozývajúc ma na obed a rozhovor o jeho postave. Nechcel byť režírovaný - "vložený do scény". Chcel robiť to, čo chcel on. Položil som mu otázku: "Keby som bol bohatou osobou a povedal, aby si ma namaľoval úplne ako chceš ale na osemuholníkovú tabuľu, urobil by si to?"

Dalí : "Áno".

Ja: "Potom je naša spolupráca možná. Ja ťa budem riadiť, dávajúc ti otázky (forma) a ty mi odpovieš ako chceš svojim konaním".


Amanda Lear

Dalí súhlasí. Myslím si, že náš boj bude pôsobivý. Bude nevyhnutné, aby som našiel otázky, ktoré majú iba jednu odpoveď. A bude potrebné, aby som predpokladal, že jeho odpovede nebudú správne.

Napríklad, ak sa spýtam, ako by mal byť Imperátor oblečený, je dosť pravdepodobné, že mi odpovie: "V 20.storočí bude Dalí považovaný za Boha, tak ako dnes Kristus. Padišáh Imperátor bude oblečený ako Dalí".

Ak sa spýtam, aký má byť jeho palác, môže mi odpovedať: "Ako reprodukcia starej stanice Perpignan". Ak mi dá tieto dve odpovede, môže to Dunu zabiť a malo by sa mu povedať, že je tu dané jasné obmedzenie: Dalí nemôže interpretovať Dalího.

Myšlienka podobnej hry mi pôvodne pripadala surealistická a bol som viac ako kedykoľvek predtým pripravený pracovať s maliarom bez ohľadu na slová Amandy Learovej, ktorá bola okrem obeda priťahovaná myšlienkou hrať Irulán, Imperátorovu dcéru. Povedala mi, že Majster je masochistický sabotér, a že má veľmi rád veci, ktoré sa nakoniec nepodaria.

Scenárista, ktorý robil pre TV film s Dalím, mi povedal, že je extrémne nepredvídateľný: zvolí si na filmovanie obskúrne miesta, potom strávi celý čas na osvetlených scénach, a nakoniec na poslednú chvíľu odmietne na podobné miesta vkročiť.

To mi poskytlo nápad osvetliť v deň filmovania s Dalím nielen scénu, ale tiež toalety, koridory, stropy, všetko, čo sa len dá. Keď nebudem mať tmavé kúty, bitka bude vyhratá.

Do Barcelony sme dorazili v neskorú hodinu. Pred stretnutím s ním som sa rozhodol riešiť problém najskôr telefonicky. Hovoril som s potomkom "The Pétomane": "Počujte pane, nebudeme strácať čas, nemôžeme Dalímu ponúknuť 300 000 dolárov. Máme k dispozícií 150 000. Ak nemá záujem, vyrazím naspäť do Paríža. Ak ho obchod zaujíma, zavolajte nám do 10 minút."

Na konci desať minútovej lehoty nám malý "Pétomane" zavolal: "Príďte, Dalí vás očakáva".

Dalí je o takomto čase relatívne sám. Je tu Amanda Learová a dve sekretárky, ktoré si ho začínajú roztopašne doberať: "Dalí je ako taxík, čím dlhšie čaká, tým je drahší; a vy, čím dlhšie čakáte, tým menej ste ochotní zaplatiť". Konečne som mal čas mu predstaviť Jean-Paula Gibona, ktorý hájil záujmy nášho investora Michela Seydouxa. Pokúšal som sa mu vysvetliť naše dôvody - je ťažké a pre nás takmer nemožné nakrúcať v Cadaquès, musí sa to urobiť v Paríži.

Za 150000 dolárov som chcel 3 dni a nie hodinu a pol filmovania. Chcel som tiež polyetylénovú bábku, jeho repliku, použiť vo filme ako dabléra. Dalí sa rozhneval. Kričal: "To teda nie! Budem filmovať v Paríži ale scéna vás bude stáť viac ako krajina Cadaqu a stavba môjho múzea. Dali stojí 100 000 dolárov na hodinu!"

Po čase sa utíšil a akceptoval nápad reprodukovať ho v plastiku, ak po filmovaní socha skončí v jeho múzeu. Rozhodli sme sa definitívne uzavrieť kontrakt nasledujúci deň. Mal som rozhovor s Jean-Paul Gibonom a dospeli sme k záveru, že s Dalím nemá zmysel debatovať o cene. Dlhý čas som meditoval a prijal toto konečné rozhodnutie: Zredukoval som úlohu Dalího na stranu a pol scenára. Akceptoval som jeho cenu, 100 000 dolárov za hodinu, ale chcel som ho použiť iba na jednu hodinu. Zvyšok som chcel filmovať s jeho robotickým dvojníkom. Dalímu som už nemohol dovoliť meniť cenu. Navštívili sme ho, dal som mu malú stranu a pol a Dali ponuku akceptoval, pretože jeho česť nebola pošpinená. Bol by najdrahším hercom v histórií filmu. Zarobí viac ako Greta Garbo.

Dali mi s nadšením ukázal svoju drevenú posteľ so sochou delfína. Bol tam nejaký človek, ktorý si zakresľoval dizajn súsošia, aby vedel ako má budúca toaleta vyzerať.

Stránka s kartou Obesenca, na ktorej bolo napísaných niekoľko slov, poslúžila ako dohoda rovnako pre Dalího ako pre mňa. Dalí mal aristokraciu rád a podobne ako všetci muži vznešeného ducha, svoje slovo rešpektoval.

Podpis dohody som oslávil veľkým obedom, kde bol Dalí pasovaný titulom "Chevalier of Crayfish". Posadil ma vedľa seba a podobne na druhú stranu posadil Pasoliniho. Počas celého obeda vkladal jedlo prstami do Pasoliniho úst.

Mal som obavy, pretože som chcel byť prvým, kto bude mať Dalího ako herca a bol som zarazený objavením sa ďalšieho režiséra v jeho blízkosti.

Amanda Learová mi však povedala: "Nemusíte mať obavy. Pasolini je tu len preto, lebo chce požiadať o povolenie použiť Dalího obraz na poster svojho nového filmu Les Cent-Vingt Journées de Sodome. Dalí od neho žiada 100 000 dolárov. Páči sa mu, keď oňho bojujú."


Málo Hollywoodu

Rád som bojoval za Dunu. Vyhrali sme takmer všetky bitky, ale prehrali sme vojnu. Projekt nakoniec sabotoval Hollywood. Bol francúzsky a nie americký. Ich odpoveď bola „nie dosť Hollywoodske". Nasledovali intrigy, vykrádanie. Scenár putoval všetkými veľkými štúdiami. Vizuálny charakter Hviezdnych vojen záhadne pripomínal náš štýl. Na tvorbu Votrelca zavolali Moebiusa, Fossa, Gigera, O'Bannona, atď. Projekt signalizoval Američanom možnosť realizácie sci-fi ako veľkofilmu, bez vedeckej rigorozity 2001: A Space Odyssey.

Projekt Duny zmenil naše životy. Keď bolo po všetkom, O'Bannon skončil na čas na psychiatrickom oddelení nemocnice. Potom sa so zúrivosťou vrátil do boja a napísal 12 scenárov, ktoré boli odmietnuté. Trinásty bol scenár k filmu Alien.

Podobne ako on, všetci tí, ktorí sa podieľali na vzostupe a páde projektu Duny, sa sami naučili ako padnúť jeden a tisíc krát, s divokou tvrdohlavosťou, dokiaľ sa nenaučili vstať. Spomínam si na svojho starého otca, ktorý, pretože zomieral šťastný, mi povedal: "Syn môj, vo svojom živote som triumfoval, pretože som sa naučil prehrávať."


Zdroj