Piesočný červ

Z Encyklopedie Duny
Přejít na: navigace, hledání


Piesočný červ alebo púštny červ alebo šaj-hulúd

"Požehnaj tvorcovi a jeho vode. Požehnaj Jemu, prichádzajúcemu a odchádzajúcemu. Jeho cesty nech očistia svet. Nech On zachová svet pre svoj ľud. On stanovil, aby každý tvor skonal na určitom mieste. Zariaďuje, aby každý tvor chcel, aby ho na to miesto viedol."

fremenská modlitba k Šaj-Hulúdovi (D)


Náčrt životného cyklu piesočného červa a melanže

Základom bol piesočný pstruh. (pre rozbehnutie cyklu na novej planéte potreboval piesočný pstruh katalyzátor - veľké množstvá melanže) Z jeho výkalov (pravdepodobne i z výkalov samotného červa - to je iba domnienka!) zaliatych vodou (vody sa zbavovali v určitej fáze svojho vývoja) vznikalo predkorenie -> vývojová fáza korenia vo forme hubovitej rastlinnej masy polosladkej vône, ktorá mala pravdepodobne fialovú farbu. V tejto fáze dochádzalo k charakteristickým výronom, tzv. výbuchom korenia (predzvesťou skorého výbuchu bola práve polosladká vôňa esterov predkorenia):

Výbuch korenia - ložisko predkorenia (obyčajne v hĺbke okolo 100 metrov pod povrchom púšte) + voda + veľké množstvo piesočných pstruhov. Následkom vysokej koncentrácie predkorenia pod pieskom došlo k rozsiahlej chemickej reakcií (piesočné pstruhy sa zbavovali časti svojej vody), pri ktorej vznikla bublina plynov (oxidu uhličitého) + vodná para + prudké zvýšenie teploty + uvoľňovali sa estery predkorenia polosladkej vône. Prudký nárast tlaku spôsobil výron plynov a výbuch, pri ktorom došlo k výmene hlbinného materiálu (predkorenia) za povrchový (fialovej farby). Po výrone sa do oblasti hrnuli piesočné pstruhy a červy, hoci predtým sa mu na rozdiel od obyčajných ložísk melanže vyhýbali (zdroj potravy? izolácia zvyškovej vody?). Prvým známym "civilizovaným" svedkom takéhoto výbuchu bol barón Vladimír Harkonnen v prvých mesiacoch svojho guvernérstva na Arrakis, pri inšpekčnej ceste za hláseným obrovským melanžovým náleziskom. Došlo tu v dôsledku barónovej nevedomosti a chamtivosti k strate celého ťažobného týmu i s vybavením.
Je možné, že samotný výbuch predkorenia bol spojený s "liahnutím" malých piesočných červov.

Z predkorenia, ktoré sa takto dostalo na povrch, sa účinkom slnka stala melanž. V piesku bohatom na korenie žilo veľké množstvo piesočného planktónu, ktorý sa ním živil. Zároveň bol hlavnou potravou piesočných červov. Piesočné červy, aspoň tie nedospelé, sa s najväčšou pravdepodobnosťou tiež živili melanžou. Z púštneho planktónu sa po dozretí a opuzdrení vytvárali piesočné pstruhy. (BH tvrdí, že v poznámkach FH o cykle piesočných červov je uvedené, že koža veľmi starého červa pripraveného na rozmnožovanie sa rozštiepi na obrovské množstvo (zárodkov) piesočných červov. Ak červ zahynie pred dosiahnutím tohoto obdobia, k rozpadu nedôjde a zostane po ňom klasická mršina.) Piesočné pstruhy boli hlavnou príčinou nedostatku voľnej vody na Arrakis -: uzatvárali totiž vodu do tzv. plodných vrecák v pórovitých spodných vrstvách piesku s teplotou pod 280 ºK. Po každom výbuchu korenia hynul tento "zlodej vody" po miliónoch, dokázal ho tiež zabiť výkyv teploty o 5 ºK. Piesočný pstruh bol vlastne geneticky spermia, či vajíčko -» mal polovičný (haploidný) počet chromozómov. (Zrejme ich spojením vznikal piesočný červ.) Tých niekoľko čo prežilo, sa v pololatentnom hibernovanom stave opuzdrilo (pozri tiež heslo: Červie dieťa), aby sa z nich o 6 rokov neskôr vyliahli malé asi 3 metre dlhé piesočné červy. Z nich sa iba malému počtu podarilo vyhnúť sa svojim väčším druhom a ložiskám predkorenia s vodou (Voda bola pre červa smrteľne jedovatá, ako fremeni už dávno vedeli z toho, že topili vzácneho "Zakrpateného červa" z Malého ergu, keď chceli získať Vodu života. "Zakrpatený červ" bol primitívnou formou šaj-hulúda a dorastal do veľkosti asi 9 metrov.) a dospieť do veľkosti obrovského šaj-hulúda.

Piesočný červ z filmu Duna (1984).
Veľké exempláre mali svoje teritóriá veľké 300 až 400 štvorcových kilometrov a zúrivo si ich bránili. Mali kryštálu podobné zuby lemujúce ústny otvor oranžovo bielej farby (v PkD:H čiernej), pružné čeľuste pripomínajúce pri otváraní plátky kvetu a telo vytvorené z prekrývajúcich sa obrnených prstencov. Ich sivá koža bola šupinatá, vyzerala ako pokrytá štrkom - mozole zabraňujúce odieraniu. Pre každého červa bolo typické, že mal pri pohybe jednu stranu častejšie hore. Keď zostarol, mával túto stranu hore takmer neustále. Spodné šupiny sa zväčšili, stali sa silnejšie a hladšie. Niektoré exempláre (najmä v hlbinách púšte) dosahovali veľkosť viac ako 400 metrov (rekord bola dĺžka viac ako kilometer -» červ, ktorého si privolal Paul Muad´Dib pri svojom vysvätení za jazdca piesku) a ústny otvor priemeru až 80 metrov. (110 metrový červ mal priemer 22 metrov.) Mali veľmi intenzívny zápach po melanži. Aktivácia štítov ich z neznámych príčin privolávala a uvádzala do stavu vražednej zúrivosti. Chránili piesky s korením, preto vždy po nejakom čase ich ťažba korenia prilákala. Ich pohyb bol sprevádzaný typickým sykotom, vznikajúcim trením piesku o ich telo. Boli nesmierne húževnatí a dožívali sa vysokého veku, pokiaľ nezahubili jeden druhého alebo sa neutopili vo vode, ktorá na ne pôsobila ako jed. Jediný známy spôsob, ako červa zabiť a nepoškodiť jeho telo spočíval v tom, že každý jeho článok dostal elektrický šok s vysokým napätím. Bolo ich možno omráčiť a rozmetať výbušninami, ale každý článok mal svoj vlastný život -> rozpadal sa na obrovské množstvo piesočných pstruhov. Zostala iba chrupavkovitá kostra a "kryštálové" zuby. S výnimkou atómových zbraní neexistovala žiadna iná výbušnina, ktorá by bola tak účinná, aby veľký exemplár úplne zničila.


Mali extrémne intenzívny metabolizmus, pri ktorom vznikali obrovské kvantá kyslíka. Oblasť ich chvosta bola veľmi nebezpečná: v ich dráhe vždy divoko plápolal oheň živený bohatými výparmi z chemických reakcií. Podľa očitých svedkov tento oheň plápolal i hlboko v ich útrobách a vydával hlboké dunenie. Málokedy sa sami pohybovali na povrchu, ak ich k tomu niekto nedonútil. Červy bolo možné uhnať k smrti, fremeni to však považovali za veľmi zlé znamenie.

Fremeni útočia na chrbtoch piesočných červov - z filmu Duna (1984).
Podľa správania rozoznávali fremeni zrejme niekoľko druhov červov. Jedným z nich bol "mrmloš" - červ, ktorý dostal svoje meno podľa pohybu podobného húsenici. Pri jazde tak často zarýval predný pancier do piesku, zatiaľčo chvost pokračoval v pohybe. To vytváralo dunivé zvuky a časť tela červa sa občas zdvíhala úplne nad piesok v pohyblivom hrbe. Bol pre cestovanie dosť nepohodlný, pretože sa jeho chrbát nepravidelne vlnil.

Ak sa červ utopil, došlo v okamihu jeho smrti ku kvapalnému výronu vody života - jedu osvietenia. Bol smrteľne jedovatý, pripraveným však dával možnosť vidieť podstatu vecí, cesty minulosti. K tomu bola nutná jeho premena v tele užívateľa -> takmer absolútne sa jednalo o adeptky Sesterstva na Ctihodnú matku. Jedinca mužského pohlavia, ktorý by bol tejto premeny schopný, nazýval Bene Gesserit Kwisatz Haderach a bol to ich konečný genetický cieľ.
Ak sa však utopil vo vode zmiešanej s melanžou, rozpadol sa na piesočné pstruhy.

Fremeni týchto malých červov chytali pomocou vodnej hmly, ktorá ich otupila.

Ak by sa zaviedlo väčšie množstvo Vody života premenenej Ctihodnou matkou do ložiska predkorenia, vznikla by Voda smrti. Došlo by k reťazovej reakcií, ktorá by zahubila piesočných pstruhov a tým prerušila životný cyklus, ktorého produktom bola melanž. Mohlo tak dôjsť k úplnému vyhubeniu piesočných červov a všetkých ich vývojových štádií. Arrakis by sa tak premenila na mŕtvu bezútešnú púšť (Zrejme doslova, pretože piesočný červ bol hlavným producentom kyslíka na planéte.).

Fremeni ho používali ako dopravný prostriedok a zároveň mal pre nich hlboký náboženský význam.

Lov na piesočného červa - z minisérie Frank Herbert´s Children of Dune.
Predpokladá sa, že väčšina piesku na Arrakis bola dôsledkom činnosti piesočných červov, rovnako boli - pri neprítomnosti rastlinstva - hlavnými producentmi kyslíka. Červ strednej veľkosti, dlhý asi 200 m, vypúšťal do atmosféry toľko kyslíka ako fotosyntéza zelených rastlín na ploche 10 km štvorcových. V ich tráviacom trakte sa našli okrem koncentrovaných aldehydov a HCl i zložitejšie kyseliny. Prebiehali v nich zložité chemické reakcie. Metabolizmus bol na podklade chemických reakcií s účasťou kremíka a síry, pri ktorých sa uvoľňovalo veľké množstvo kyslíka.


Je možné, že získavali energiu aspoň čiastočne z trenia pri pohybe pieskom. Mali totiž vysokú schopnosť pohlcovať teplo a premieňať ho na kyslík (preto im laserpaly nedokázali vážnejšie ublížiť).

Červi sa vrhali na odhalené korenie aj napádali jeden druhého. Vývojovou formou, na ktorú neútočili, bol piesočný pstruh - izoloval totiž vodu, ktorá bola pre červa smrteľným jedom.

Mŕtve červy sa rozpadali na prach (všetky alebo len tie otrávené vysokou vlhkosťou?). Červy v dôsledku zlikvidovania ich životného prostredia vyhynuli cca 200 rokov po nástupe Leta II. na trón. Na planétu sa vrátili až o takmer 3500 rokov neskôr, keď po jeho smrti sa piesočné pstruhy tvoriace jeho kožu stali základom pre nový cyklus.