Patrick Stewart

Patrick Stewart ako Gurney Halleck.

Patrick Stewart (13.7.1940, Mirfield - )

"Nebol som pripravený na čistotu púšte, jej eleganciu a jej veľkú kráľovskú krásu."

Životopis (do roku 1984)

Hoci Patrick Stewart tvrdí, že jeho náklonnosť k divadlu sa tiahne už od detských rokov, bol to zrejme osud, ktorý zariadil, že bol vyhodený z lukratívneho miesta novinára - a to ho nakoniec viedlo k rozhodnutiu trvalo sa venovať herectvu.

Patrick Stewart sa narodil v roku 1940 v Mirfielde, Yorkshire. Má dvoch starších bratov, jedného "o 17 alebo 18 rokov staršieho, druhého o 5 rokov." O svojej rodine hovorí: "Patrili sme k pracujúcej triede. Žili sme v jednej s tých zvláštnych oblastí, kde sa malé osady rozkladajú na strmých svahoch údolí a riek. Na brehu rieky stály textilné manufaktúry, vyššie na úbočiach ste našli jamy, uhoľné bane. A nakoniec na vrchole kopca ovce. Takže to bolo súčasne industriálne i vidiecke. Ako deti sme mali k dispozícií banícke zariadenia na hranie i vysoké kopce na túlanie." Mirfield Stewart popisuje ako oblasť, kde "divadelné vystúpenia neboli neobvyklé. Neboli ste považovaní za čudáka, keď ste sa postavili a hrali. Ľudia hrali pre svojich susedov a priateľov; mať takéto schopnosti bolo zdrojom istej hrdosti. Preto moja komunita, kde žilo zhruba 12 000 ľudí, mala 11 plne funkčných hereckých spoločností. Mala dychovku, kluby, chóry, operné zbory a tak."

Mal asi 12 rokov, keď formálne začalo to, čo Patrick Stewart označuje ako "celý ten nezmysel". "Jedného dňa som bol vyvolaný zo svojej triedy do riaditeľovej pracovne. 'Problémy,' myslel som si, a okolie sa rozšumelo - 'Čo ten Stewart vyparatil?' V kancelárií bol riaditeľ spolu s mojim učiteľom angličtiny a neznámym mužom. Ten človek bol Gerald Tyler - krajský umelecký poradca (County Drama Advisor) - ktorý chodil po školách a popularizoval 8-denný divadelný kurz: Herectvo, réžia, organizácia predstavení. Spýtal sa, 'Máte tu niekoho, koho by to mohlo zaujímať?' A oni poslali pre mňa! Boli tu chlapci o tri roky starší ako ja, chalani, ktorí hrali oveľa viac ako ja - prečo ja? Nikdy som na to nedostal odpoveď!"

Pre Stewarta bol tento kurz zlomovým okamihom. "Práve tu som stretol ľudí, ktorí sa ukázali mať na môj život veľký vplyv - herečku na dôchodku menom Ruth Wynn Owen a učiteľa drámy menom Rafael Shelly. A odvtedy som sa začal čoraz viac a viac venovať amatérskemu divadlu."

Ako 15-ročný opúšťa Stewart školu a začína pracovať "ako najmladší reportér pre miestne noviny. Bolo to veľké privilégium, pretože som na túto prácu nemal patričné vzdelanie. Zostal som tu 2 roky. V tom istom čase som sal čoraz viac zapájal do miestneho amatérskeho divadla - takže som nakoniec robil pre 5 alebo 6 súborov súčasne. To malo za následok, že som nacvičoval väčšinu nocí v týždni. Čo som nerobil, bola práca žurnalistu. Viete si predstaviť problémy, ktoré vznikli!" Nakoniec Stewart hovorí, "Editor si ma zavolal do kancelárie a dal mi ultimátum. Mal som sa buď stať novinárom, skutočným novinárom a nerobiť nič iné, alebo hercom na plný úväzok. Bol mužom, ktorého rodičia pracovali v divadle, boli veľmi chudobní a on bol z toho dosť zatrpknutý. Zakaždým, keď nejaké divadlo zavreli - a v tých dňoch ich zatvárali veľa - nikdy nevynechal príležitosť prísť k môjmu stolu, hodiť predo mňa noviny a povedať, "Tu máte, ďalšia óda na smrť divadla!" Stewart sa vrátil k svojmu písaciemu stroju, sadol si k nemu na 5 minút zvážiť ultimátum a vrátil sa späť k stolu svojho editora. "Povedal som, 'Prijmem vašu ponuku. Odchádzam.' A tak som zbalil svoj písací stroj a odišiel." Potriasol hlavou. "Odišiel som z privilegovanej práce, ktorú by človek s mojim vzdelaním jednoducho nedostal. Ale môj editor použil herectvo ako druh hrozby, a preto som sa rozhodol, že to urobím! Moji rodičia to prijali celkom pokojne."

V tomto okamihu sa Stewart rozhodol poradiť so svojimi učiteľmi: divadelným poradcom Geraldom Tylerom, s Ruth Wynn Owen a Rafael Shelly. "Všetci doporučovali jedinú školu: The Bristol Old Vic. Takže ona bola tá, kam som sa zapísal." Stewart sa zúčastnil skúšok a bol prijatý. "Ale nemal som peniaze. Moja rodina nemala peniaze. Takže som si musel zažiadať o grant, znovu a znovu chodiť na rôzne pohovory. Nakoniec som získal jeden, ktorý sa volal County Major Scholarship, ktorý sa obyčajne dával iba ľuďom s prospechom na úrovni A. Ale napriek tomu som nejako tento úžasne štedrý grant získal."

Do 18-ho roku života hovoril Stewart dialektom svojho rodného Yorkshiru. "Zbaviť sa ho bolo niečo podobné súboju. Bola to jedna z vecí, na ktorých som v divadelnej škole pracoval. Učili čosi, čo volali RP (received pronunciation) - platná výslovnosť - čo bola iba všeobecne akceptovaná séria zvukov, štandardizovaná angličtina. Nebol to prízvuk, ktorý som mal keď som bol dieťaťom, ani žiadny iný, ktorý by mohlo získať dieťa robotníckej triedy v ktorejkoľvek časti Britských ostrovov - a nebol to ani zvláštny prízvuk aristokracie, pretože ich spôsob reči tiež nie je štandardizovanou angličtinou, je to rovnako čudný dialekt akým je aj dialekt robotníckej triedy. Kráľovská rodina je pravidelne zosmiešňovaná za niektoré prízvuky, ktoré používa. Angličan môže počuť i dnes môj yorkshirský prízvuk, najmä ak som lenivý alebo unavený. Istý čas som žil akoby dvojakým životom: hovoriac profesionálmi akceptovanou štandardizovanou angličtinou a s priateľmi a rodinou svojim nárečím."

V roku 1966, po dvoch rokoch na Bristol Old Vic, vstupuje Stewart do Royal Shakespeare Company ako radový herec. "Spoločnosť je postavená na akomsi zozname, na jadre hercov, režisérov a dizajnérov, z ktorých si vyberá požadované mená na príslušnú sezónu. Nie je to v pravom slova zmysle zmluvný ale skôr neformálny záväzok." Avšak, ako dodáva, "spočiatku, tak približne 8 rokov, som pracoval len pre nich a pre nikoho iného. Stal som sa na práci závislým a - samozrejme - hlavne na Shakespearovi. Bolo to pre mňa ako droga, naplňovalo to všetky moje potreby a túžby ako herca." Tieto potreby Stewart nazýva "najlepším materiálom, s ktorým sa dalo pracovať, za podmienok, ktoré som ja považoval za najlepšie možné, so skupinou ľudí, ktorí mali podobné pocity a oduševnenie pre prácu. Jednou z predností RSC je, že hoci dáva veľký priestor Shakespearovi, predstavenia zaberajú celú šírku dramatickej literatúry, od gréckych diel až po súčasnú tvorbu Harolda Pintera." "RSC," hovorí Stewart, "zmenila môj život. Stala sa mojim skutočným vzdelaním - Shakespeare veľmi veril na lásku. Veril v silu lásky, ktorá dokáže vrátiť človeka späť k ľudskosti. Nie je možné sa otvoriť ostatným v hre bez toho, aby si človek kládol otázky. A to bolo to, v čom spočívalo to vzdelávanie, učenie sa pokladať otázky a pochopiť niektoré z odpovedí. A ja som mal šťastie. Pracoval som s viacerými skvelými ľuďmi."

S RSC hral Stewart "A Midsummer Night's Dream" a "Antony and Cleopatra", k jeho mnohým rolám patrili Shylock, Leontes, Titus Andronicus, Henrich IV a King John. "A v tomto roku (1984?) som otváral Barbican, nový londýnsky domov pre RSC. Myslím si, že je to prvé postavené divadlo v meste od čias Globe."

"Niekedy" počas tých 17 rokov, ktoré strávil s Royal Shakespeare Company, sa Stewart stal pridruženým režisérom organizácie Alliance for Creative Theatre Education, "so sídlom v University of California. A to znamenalo, že som organizoval a zabezpečoval vzdelávacie cesty malých skupín hercov po vysokých školách a univerzitách v USA. Tiež som dosť učil, je to pre mňa istou formou relaxácie." Američania, tvrdí Stewart, "majú inštinktívny vzťah k Shakespearovi. Myslím, že sa trápili pocitom, že je to pre nich príliš vzdialené a preto ho na rozdiel od Anglických hercov hrať nedokážu. Jednou z vecí, o ktoré som sa pri svojom učení v Štátoch pokúsil, bolo zbúrať tieto bariéry a obavy zo Shakespeara. Navyše oni doň priniesli niečo, čo nie je Anglické, ale Americké... a je to úžasné!"

Približne pred 10-timi rokmi (1974?) Stewart spomína: "Zrazu som zistil, že som hercom 14 rokov a nikdy som nestál pred televíznou kamerou. Tak začali moje občasné odchody od RSC k práci v televízií." Medzi jeho najznámejšie televízne seriály patria "The Fall of Eagles" a "I, Claudius." Objavil sa v "Tinker, Tailor, Soldier, Spy" a jeho pokračovaní "Smiley's People." "Hral som v 23. inscenáciách pre BBC o psychiatrií. A urobil som jeden nádherný diel pod názvom 'The Anatomist'." Stewartove filmy do súčasnosti (1984) sú "Hennessy," "Excalibur," "Little Lord Fauntleroy," "The Life of Pope John Paul" a nemecko-japonská koprodukčná snímka "Races." "Dune" je jeho šiesty film. Pôvodne mal dostať túto úlohu Aldo Ray.

Pre Stewarta bola práca na "Dune" "úplne fascinujúcim potešením. Shakespeare je mojim životom ako divadelného herca, ale ako relaxácia a koníček boli filmy vždy mojou vášňou. Som osoba, ktorú je ako diváka veľmi ťažko dostať do divadla, ale kino by som mohol pozerať celý deň. No jednako som si doteraz vo veľa filmoch nezahral; Stále som ako herec celému tomu procesu dokonale neporozumel." Napríklad dlhé úseky ničnerobenia, "Je pre mňa ťažké sa vyrovnať s tým, že celý deň strávim nad prípravou dvoch záberov trvajúcich 40 sekúnd každý a potom zistím, ako sa mi to stalo včera, že týchto 80 sekúnd ma vyžmýkalo viac, ako čokoľvek, čo som v poslednom čase robil." Potriasol hlavou, vracajúc sa ku dňu strávenom pri nakrúcaní v púšti. "Mali sme na sebe tie gumené filteršaty a teplota na slnku dosahovala niekde medzi 120 a 130 °F (49 až 54 °C). Navyše sme museli znášať hustý čierny dym. V spojení s tým, že od nás žiadal režisér silne emocionálny výraz, to bolo strašne vyčerpávajúce ale zároveň nesmierne stimulujúce!"

Stewart pokladá u režiséra Davida Lyncha za osobitosť jeho koncentráciu. "Cítili ste, že sa skutočne díva a skutočne počúva. Pre herca to znamená veľmi veľa." A pre Stewarta je Lynch osobitý ešte v jednom smere. Stewart bol obsadený do filmu "Dune" pretože pred štyrmi rokmi ho Lynch videl na javisku a zapamätal si ho. "Nikdy sme sa predtým nestretli! Ale v roku 1979 ma videl robiť niečo pre RSC a nikdy na to nezabudol. Keď niekto ako David nezabudne, je to tá najpovzbudzujúcejšia vec na svete. To je ten druh človeka, ktorý dáva hercom nádej!"

David Lynch na lešení vedľa projekčného systému Blue Max dohliada na "blue screen" filmovanie scény jazdy na červoch s hercami Everettom McGillom, Kyle MacLachlanom a [Patrickom Stewartom. Zdroj: www.duneinfo.com. Eric Swenson, © 1983/84

Patrick Stewart podporil kampaň za legalizáciu asistovanej samovraždy po tom, ako jeho rodinná priateľka musela ukončiť svoj život "tým najpríšernejším spôsobom". Herec sa stal patrónom organizácie Dignity in Dying usilujúcej sa o jej legalizáciu.

Sir Patrick Stewart pre denník The Sunday Times povedal: "Veľmi to súvisí s mojím vekom. Pred piatimi rokmi som podstúpil operáciu srdca. Minulý rok som mal 70 rokov."... "Nechcel by som zachádzať do detailov. Stačí keď poviem, že táto osoba musela prejsť... umieraním tým najpríšernejším spôsobom. Musí existovať alternatíva, keď niekto tak veľmi trpí a je pripravený odísť," uviedol a dodal: "Stále cítim, že keď nadíde môj čas, tak, aj keď som nehral žiadnu úlohu pri mojom narodení, chcel by som, aby som si mohol aspoň vybrať, ako zomrieť." (Pluska.sk, 18.4.2011 (zdroj:SITA))