Rozhovor v časopise Vertex Magazine (10/1973)
|
Táto stránka je zamknutá pre neregistrovaných návštevníkov. Ak ju chcete editovať, musíte sa najskôr prihlásiť alebo zaregistrovať. |
Rozhovor s Frankom Herbertom, publikovaný v časopise Vertex Magazine v októbri 1973 (I. ročník, číslo 4).
Originál rozhovoru bol uverejnený v časopise Vertex Magazine, ročník 1, číslo 4, v októbri roku 1973. Dvojmesačník je (bol) vydávaný spoločnosťou Mankind Publishing Company. Obchodné kancelárie: 8060 Melrose Avenue, Los Angeles, CA 90046. Otázky kládol Paul Turner.
VERTEX: Prečo ste začali s vedeckou fantastikou?
HERBERT: Takúto vec nemožno presne definovať, ale dalo by sa povedať, že to bolo tým, že som mal veľkú predstavivosť a naozaj som videl, v začiatku päťdesiatych rokov, že sci-fi je veľmi pravdepodobne hlavným prúdom. Že všetko ostatné je iba sprievodným druhom, časovo viazanou časťou sci-fi. Chcem tým povedať, že sci-fi má oveľa širšie lakte ako iné druhy fikcií. Môžete robiť zaujímavejšie, odlišnejšie veci. Nechcem tým klasickú fikciu nijakým spôsobom zhadzovať. V našej spoločnosti má každá svoj účel a dúfam, že vždy aj mať bude. Vyberiete si, ktorý typ chcete pre konkrétny druh príbehu použiť; a na začiatku päťdesiatych rokov som sa cítil spisovateľom sci-fi. Také teda bolo moje počiatočné rozhodnutie.
VERTEX: Čítali ste predtým tento žáner? HERBERT: Vedecká fantastika vo mne nikdy nevyvolávala odpor. Sci-fi som začal čítať, ak sa nemýlim, začiatkom 40-tich rokov. Čítal som tento žáner asi 10 rokov predtým, ako som sa ho sám rozhodol písať.
VERTEX: Akí sú vaši obľúbení autori?
HERBERT: Čítal som niečo od Henleina. V skutočnosti by som sa nemal obmedzovať iba na tých desať rokov, pretože som predtým čítal aj H. G. Wellsa. Čítal som Vancea, Jacka Vancea, a približne v tom čase som sa s ním aj zoznámil. Jack sa objavil asi 6 mesiacov alebo tak po tom, čo som sa rozhodol písať sci-fi. Dopočul som sa, že je práve v oblasti, kde som žil a jedného dňa som za ním len tak zašiel. O šesť mesiacov neskôr sme psychicky ranili naše rodiny tým, že sme odišli do Mexika. Nejaký čas sme tam žili a spoločne načrtli viaceré príbehy. Stále sme veľmi blízkymi priateľmi. Čítal som aj Paula Andersona. Viete, mohli by sme tu spomenúť ešte mnoho mien. Čítal som oblasť, do ktorej som hodlal prispieť. Chcel som vedieť, čo všetko už bolo napísané.
VERTEX: Čo ste robil predtým ako ste začal písať sci-fi?
HERBERT: Bol som novinárom, ale písal som i beletriu. Písal som krátke poviedky. O tom, že budem spisovateľom, som rozhodol veľmi skoro. V deň mojich ôsmych narodenín som zišiel som dolu na raňajky a formálne a okázalo som oznámil rodine, že sa chystám stať sa spisovateľom. Moja matka stále uchováva niekoľko rukou naškrabaných pokusov o literárne diela zo začiatku ôsmeho roku môjho života, plných pravopisných chýb. Jeden z nich na tom nebol zle. Dokonca aj teraz dokážem oceniť, aký som mal cit formulovať zápletku na začiatku príbehu, dokonca aj vo veku ôsmych rokov.
VERTEX: Duna je pravdepodobne Vašim najznámejším sci-fi románom.
HERBERT: Áno.
VERTEX: Čo Vás inšpirovalo k jej napísaniu?
HERBERT: Živil som myšlienku napísať pojednanie o mesiášskom pude v ľudskej spoločnosti už dlhší čas, ale mojou technikou je najskôr dať dohromady materiál. Zhromaždil som ho hŕby a venoval mu vhodný šanón. V rámci svojich ciest som prišiel do Florence v štáte Oregon, napísať článok o tamojšej pokusnej stanici Federálneho ministerstva poľnohospodárstva, o kontrole púštnych dún. Spojené štáty boli priekopníkmi v kontrole piesočných dún vysadzovaním špeciálne vyšľachtených tráv a iných rastlín, ktoré zabraňovali veternej erózií. Piesočná duna je totiž istou formou tekutiny, len jej pohyb trvá oveľa dlhšie. Duny vytvárajú vlny, na ktoré, keď sa dívate zo vzduchu, sú totožné s morskými vlnami.
VERTEX: Pomaly sa pohybujúce more.
HERBERT: Áno, správne. Tak som ten článok pre časopis dal dohromady a začal som zbierať materiál o kontrole piesočných dún. To ma priviedlo k ekologickým otázkam a tomu, čo sme urobili našej planéte. Jedného dňa som sa zobudil s faktom, že šanón mám plný a že nemôžem urobiť nič iné, iba napísať knihu. Tak som si sadol a načrtol oveľa väčšiu prácu ako Duna.
VERTEX: Duna sama je pre začiatok poriadne veľká práca.
HERBERT: Ja viem! Bola ale oveľa väčšia. Rozdelil som ju na tri časti a vyčlenil viac ako tretinu na prvú knihu. Sadol som si a rok a pol som ju dával dohromady, písal ju. Moje správy z burzy v New Yorku boli veľmi zlé a vrátenie môjho pojednania niektorými vydavateľmi bolo prinajmenšom urážlivé. Potom som sa k tomu vrátil, dokonca ešte predtým, ako som vedel, že Duna sa stane tak úspešnou a napísal som Spasiteľa Duny, ktorý bol plánovaný ako základná kniha, ukazujúc dopredu i dozadu, pretože koncept pojednania o mesiášskom pude v ľudskej spoločnosti bol veľko-rozsahový. Momentálne pracujem na tretej a záverečnej časti, ktorá bude možno rovnako rozsiahla ako samotná Duna. Kedy ju dokážem dokončiť, neviem, pretože život a iné okamžité a urgentné práce neustále obťažujú. Ale pracujem na tom a dokončím to, pravdepodobne tento rok.
VERTEX: Máte už pre knihu názov?
HERBERT: Nie. Mám pracovný názov, ale pokúšam sa o rozrobenej práci nerozprávať. Moja rada každému spisovateľovi: Nepoužívajte tvorivú energiu na rozprávanie o tom, na čom pracujete; vložte ju do písacieho stroja. Používate tú istú energiu pri rozprávaní o svojom diele ako pri samotnej práci na ňom. Preto som v týchto veciach veľmi zdržanlivý, veľmi tajnostkársky, a držím to všetko späť. Potom, keď sedím za písacím strojom, to akosi zo seba vychŕlim.
VERTEX: Keď už hovoríme o Vašej technike, potrebujete mať pri písaní nejaké osobitné podmienky? Napríklad osobitné prostredie?
HERBERT: Och, myslím si, že my všetci potrebujeme špeciálne prostredie pre rôzne veci, ktoré robíme. Spisovateľ potrebuje čas, neprerušovaný čas, s nástrojmi svojej práce: papierom a nejakým druhom písacieho náradia. Jack Vance používa pero alebo ceruzku. Myslím, že má pomerne zaujímavú techniku. Používa rôzne farebné perá; má ich vedľa seba plnú misu. Keď ho unaví modrá, píše zelenou, červenou, oranžovou alebo čiernou. Ja používam písací stroj. Myslím, že je to zvyk z novinárčiny. Naučil som sa písať na stroji v štrnástich a píšem naslepo. Pocity, prichádzajúce z koncov vašich prstov, si nacvičíte najmä touto mechanickou cestou. Myslím, že tak získate pohybové spojenie priamo cez svoje telo. Myšlienky prechádzajú z vašej hlavy cez ruky na papier. Preto potrebujem miesto, kde si môžem sadnúť a nebyť vyrušovaný štyri, šesť hodín denne, často aj oveľa dlhšie.
VERTEX: Keď dostanete inšpiráciu, píšete dlhé hodiny?
HERBERT: Och, ja nečakám na inšpiráciu. Jednoducho si sadnem a pracujem od začiatku na vytvorení veci, ktorá ma zaujíma. Tri knihy série Duny ma stále veľmi zaujímajú, kvôli spôsobu, ktorou sa tieto pudy tvoria v organizme nazývanom ľudská spoločnosť.
VERTEX: V našej ľudskej spoločnosti a kultúre došlo k mnohým zmenám od čias, keď ste prvý krát začali písať Dunu. Začleňujete tieto zmeny?
HERBERT: Och, áno. Kniha sa udalosťami mení. Človek je hlupák, ak nevloží všetko čo má, v každom okamihu do toho, čo vytvára. Ste tu teraz, dávajúc myšlienky na papier. Nezabíjate predsa hus, ktorá práve znáša vajce. Preto sa netrápim s inšpiráciou, alebo niečím podobným. Je to iba vecou sadnutia si k práci. Nemal som nikdy problém s blokádou písania. Počul som už o tom. Niektoré dni sa mi nechcelo písať, i celé týždne, a niekedy i dlhšie. Radšej by som napríklad chodil na ryby alebo strúhal ceruzky, alebo si šiel zaplávať a tak. Ale keď som sa neskôr vrátil a čítal si to, čo som vytvoril, nebol som schopný nájsť rozdiel medzi tým, keď to šlo ľahko a tým, keď som si sadol a povedal, "Dobre, je čas písania, tak teraz budem písať." Na papieri medzi nimi nie je rozdiel.
VERTEX: Znie to tak, že by tou príčinou mohla byť Vaša predchádzajúca novinárska skúsenosť, keď ste písali bez ohľadu na podmienky a na to, ako ste sa cítili.
HERBERT: Áno, sadli ste si a opakovali si vo vnútri: „Teraz je čas na písanie a ty máš termín a chystáš sa to urobiť najlepšie ako vieš práve tu a teraz: Tak to urob.“
VERTEX: Na čom, okrem posledného románu Duny, teraz pracujete?
HERBERT: Pracoval som na scenári pre dokument o leteckej skupine vojenského námorníctva, o Blue Angels. Upútalo ma to, pretože sa nejednalo o konvenčný dokument; nebolo to iba „ideme urobiť nejakú peknú prácu o lietaní." Som pilot a tak ma to zaujímalo z pohľadu pilota, ale tiež som bol zvedavý na dôvod, prečo títo chlapíci lietajú v takých „hot“ lietadlách a robia s nimi také pozoruhodné veci, a urobilo na mňa dojem, že v skutočnosti nevedia, prečo to vlastne robia. Vedia lietať; vedia, že robia veľkú vec a dávajú najavo, že majú z toho veľkú radosť, ale nechápu vzťah medzi sebou a lietadlom a zvyškom sveta. To, čo ukazovali ľuďom, bolo, že ľudská bytosť naozaj dokáže robiť skutočne pozoruhodné veci: napríklad let dvoch lietadiel proti sebe rýchlosťou 1800 stôp za sekundu. Myslite na tých 1800 stôp za sekundu a minutie sa s tým druhým o 3 stopy. Trénujú tak, že ich lietadlá lietajú tak, akoby lietali oni sami, len preto, že my sme im povedali, aby to robili. Myslia si, že kontrolujú lietadlo. Myšlienka absolútnej kontroly je znakom západnej kultúry. Je to zabudované do nášho jazyka; je časťou slovesa byť: "Buď to urobíš alebo nie!" Je to stará Karteziánska dichotómia - oddelenie tela a ducha. Nie je rozdiel medzi telom a duchom.
VERTEX: Hovorili ste predtým o svetovej kultúre, zmesi všetkých kultúr na Zemi. Zdá sa, že ste o tom nejaký čas premýšľali. Vidíte línie, trendy, veci, ktoré sú spoločné všetkým kultúram? Trend, ktorý táto kultúra v súčasnosti sleduje?
HERBERT: Nevidím trendy, ak myslíte na „kam kráčame“, ale vidím mnoho, mnoho vplyvov, ktoré, ako sa zdá, sa vzájomne ovplyvňujú, vytvárajúc niečo nové. Samozrejme potom môžete rozprávať o určitých veciach, ktoré sa stanú. Myslím si, že ak nedôjde k obrovskému prielomu v energetických zdrojoch, čo je vždy možnosť (je to naša nádej, naša viera na zázraky), uvidíme v niektorých častiach sveta v ľudskej populácií návrat ku zvieratám. Konkrétne, minimálne v jednej oblasti. Ja mám na mysli aj iné, ale ostrov Jáva, ktorý som navštívil minulé leto, má teraz populáciu viac ako 80 miliónov ľudí efektívne žijúcich v krajine, ktorá má veľkosť jednej tretiny štátu Washington… 80 miliónov ľudí. Majú mestskú hustotu na vidieku. Teraz ešte neobývajú všetku dostupnú plochu na Jáve, ale časť z nej nie je použiteľná za súčasných podmienok pre ľudské potreby. Takže, znovu s výnimkou nejakého obrovského prielomu v energetických a potravinových zdrojoch, k zvieraciemu zvratu dôjde tu, pretože nerobia nič proti svojej rastúcej populácií. Stále majú jednu z najvyšších hodnôt rastu populácie na svete. Teraz, a buďme konzervatívni, ak zdvojnásobia svoju populáciu pred rokom 2000, táto krajina ich so súčasnými zdrojmi energie nebude schopná uživiť. Je horko-ťažko schopná zásobiť ich už teraz. Preto sú veľmi blízko ku kolapsu, k populačnému kolapsu. Teraz rozmýšľam, či zvyšok sveta bude zoči-voči tomu schopný efektívnej pomoci. Nemôžete im dať dostatok jedla a ak áno, tým, že im dáte iba jedlo, len otvoríte problém.
VERTEX: Prečo?
HERBERT: Pretože tlaky v spoločnosti, tlak nebezpečenstva, vrátane tlaku hladu, majú tendenciu k zvyšovaniu populácie. Je to výbuch množenia.
VERTEX: To je to isté, čo sa stáva v časoch vojny.
HERBERT: Áno, skončili sme vojnu s vyššou populáciou, než s akou sme do nej vstúpili, napriek vojnovým stratám. Preto predpokladám ,že Jáva zažije zvierací zvrat, populačný kolaps, nanajvýš do pätnástich rokov. Toto peklo bude mať vplyv na celý zvyšok planéty. Nie iba neschopnosťou poradiť si s tým konvenčnými prostriedkami; to jest vytvoriť jedlo a dať im ho a podobne. Ale ľudia sa potom začnú pozerať na svoje vlastné populácie, národy. Celé spoločenstvá sa upriamia pozornosť na svoje vlastné snaženia. Skutočne verím, že to, čo populárne nazývame zmena morálky: „Sex skôr ako rekreácia, než ako rozmnožovanie.“; je spoločenské úsilie zvládnuť potrebu limitovať populáciu a stále rátať so sexuálnym pudom.
VERTEX: Tak to bude vysoko-rýchlostná evolúcia.
HERBERT: Áno, takto to vidím. Japonci sa boli schopní vyrovnať so svojou rastovou krivkou dosť dramaticky. Vidím rovnaké postupy realizujúce sa v USA. Nevidím ich v moslimských krajinách a v Latinskej Amerike. Latinská Amerika je ďalšia oblasť, na ktorú by sme sa mali pozerať z tohoto hľadiska. Existuje tu potenciál pre populačný kolaps, pretože zlyhávajú v riešení problémov zoči-voči potrebe ich riešiť. Keďže nelimitujú populáciu, musia nájsť iné cesty, ako sa vyrovnať s jej nárastom.
VERTEX: Vráťme sa späť k sci-fi. Čo si myslíte, aká je úloha sci-fi? Máte pocit, že môže pomôcť, alebo pomáha riešiť niektoré z týchto problémov?
HERBERT: Myslím si, že sci-fi pomáha a ukazuje veľmi zaujímavé smery. Ukazuje na relativistické smery. Hovorí, že máme dosť predstavivosti na tieto iné príležitosti, tieto iné voľby. Máme sklony seba samých limitovanými možnosťami obmedzovať. Hovoríme, "Dobre, jediná odpoveď je…" alebo, "Ak by ste presne…" Ktokoľvek nasleduje tieto dve prehlásenia, práve zúžil svoje možnosti voľby. Ubíja vízie k zemi, takže nevidí nič, čo sa odohráva vonku, mimo limitu. Ľudia majú tendenciu nepozerať sa veľmi do diaľky. V týchto generáciách potrebujeme získať širší pohľad na to, ako ovplyvňujeme svet okolo nás. To je to, kde – myslím si – sci-fi pomáha. Nemyslím si, že viac kníh ako „Brave New World“ alebo „1984“ zabráni veciam, ktoré sú v nich vykreslené, aby sa skutočne stali. Ale myslím si, že nás varujú pred touto možnosťou a robia ju tak menej pravdepodobnú. Dávajú nám na vedomie, že môžeme ísť týmto smerom. Mohli by sme vytvoriť prísne kontrolovanú policajnú spoločnosť. B. F. Skinner tu stojí, podobný malému chlapcovi, hovoriac, "Prosím nechajte mi podobný svet, pretože sa v ňom cítim bezpečne!" Hovorí, "Chcem ho kontrolovať." Môže byť veľmi presný v hodnotení, že naša spoločnosť sa chystá týmto smerom a tak sa možno zo svojho pohľadu rozhoduje pre menšie zlo. Ale aký druh spoločnosti by to vytvorilo?
VERTEX: Radi by sme sa dotkli niektorých osobnejších častí z Vášho života. Predtým ste spomínal, že niektoré z Vašich koníčkov zahŕňali elektroniku. Aké sú iné činnosti, pri ktorých relaxujete?
HERBERT: Rád tesárčim; ak nepíšem, rád robím veci vlastnými rukami. Cítim, že sa tak dostávam tak ďaleko ako sa dá od sedenia za písacím strojom a kladenia slov na papier. Pomáha mi to; je to určitá forma katarzie. Záhradníčim. Mám 6 a pol akra v severovýchodnom rohu polostrova Olympic v štáte Washington. Pracujem na vytvorení čohosi, čo – dúfam – bude ukážkou parcely, na ktorej sa bude demonštrovať, že niekto dokáže žiť relatívne vysokou kvalitou života bez enormných nenahraditeľných zdrojov energie. Chystám sa tu urobiť nejakú manuálnu prácu. Odhádžem blato a prenesiem kamene. Vytváram veľmi malú kombináciu jazero/rybník/močiar postupným rozvrhnutím ich hĺbky. Chystám sa vysadiť divokú ryžu a novú horskú ryžu, ktorá bola vyšľachtená pre vysoké polohy Filipín. Nie som jeden z tých, ktorí veria "horúcemu" evanjeliu ekológie, ktoré tvrdí, že človek by mal držať od krajiny ruky preč. Verím, že keď mení krajinu, má to robiť s pohľadom do budúcnosti a s troškou láskyplnej starostlivosti tak, že keď dokončí nejakú zmenu, krajina, ktorá tu potom bude, uživí viacerých ako tá, ktorá tu bola predtým. Vysadím pstruhy do rybníka a žaby a podobné veci. To priláka vtákov, ktorí sa nakŕmia na ryži. To je dôvod, prečo ju tam sadím. Chystám sa tam postaviť určitý typ domu - hosťovský dom - pre priateľov, ktorí sem prídu na semináre a také veci, aby sme si tak mohli preklepnúť a vymeniť myšlienky. Dúfam, že ho postavím zo stabilizovaných nepálených tehál, čo je veľmi dobrý izolačný materiál. Keď na ne vydolujem hlinu zo zeme, poskytne mi to zároveň základy domu. Časť krajiny, ktorú vyberieme na jazero/močiar/rybník nás tiež zásobí hlinou na tehly. Mám pocit, že by som už mal zavrieť ústa. Chodím okolo toho, rozprávajúc o týchto veciach a pritom jednou vecou je: "Mali by sme to urobiť," a druhou ísť a urobiť to a potom povedať: "Dobre, to je cesta, o ktorej si myslím, že by sme ňou mali ísť a tu je príklad. Nemal som pravdu. Uvedomil som si, že som mal túto cestu modifikovať a urobiť konkrétnu vec vlastným osobným príkladom." To je to, čo vždy zistíme, keď si zašpiníme svoje ruky. Faktor priamej práce na veci nás vždy o nej naučí oveľa viac. To je jeden z pilierov vzdelávania. Chcete vedieť viac o mojom osobnom živote? Učil som na University of Washington do konca posledného semestra. Teraz som si dal dvojročnú pauzu.
VERTEX: Ktoré predmety učíte?
HERBERT: Učil som kurz nazvaný Utópia/Dystopia, čo bolo skúmanie predstáv lepšieho života; ako to vidíme v našich hlavách. Nerobíme nič bez upriamenia sa k tejto predstave: náš výber priateľov, oblečenie, ktoré nosíme, typ vlády, ktorú si volíme, o kom hovoríme, že je najlepší vodca, o kom hovoríme, že je zlý vodca. Nejdeme do hlasovacej miestnosti bez toho, že by sme si nezobrali túto predstavu so sebou.
VERTEX: Rozpracoval ste na kurz vlastné materiály?
HERBERT: Áno. Zarazilo ma, ako ďaleko sa akademický svet vydal cestou, že "vzdelanie môže byť dosiahnuté silou." Momentálne to však nie sú všetci z akademického sveta. Máme vo vzdelávacom procese mnoho, mnoho nádherných ľudí, ktorí dokážu pracovať navzdory byrokratickým obštrukciám. Ale keď sa dostanete priamo k jadru, škola je "osoba", ktorá má informácie, s ktorými pracuje. Môže ukázať, že to skutočne funguje a že je to ľuďmi, ktorí chcú robiť to, čo ona. Chcú sa naučiť, ako pracovať týmto spôsobom.
VERTEX: Radi učíte v tomto kurze?
HERBERT: Robím to rád. Učím na základe metódy pokus/omyl. Musel som kvôli systému hodnotiť, ale dal som každému 'A'. Hodnotenie prekáža vzdelávaniu. Je celkom zrejmé, že sme unikátni a teda rozdielni jedinci. Tým, že sme sexuálne sa reprodukujúcim druhom , nie sme všetci rovnakí. Ani v schopnostiach, ani v túžbach, ani v ničom inom. Každý z nás je jedinečný. To sa stáva aj v triede. Sú tam ľudia s určitými schopnosťami v jednom smere, o ktorých, ak vytvoríte merací systém v tomto smere, by ste mohli povedať, že sú lepší ako druhí; ale toto efektívne blokuje všetko, čo sa môžete naučiť od kohokoľvek v triede. Trieda má byť miestom, kde sa učia i učitelia. Ak sa učím ja od nich, viem, že sa oni učia odo mňa. Nehovorím tým, že by sme mali okamžite začať učiť študentov medicíny systémom pokus/omyl. Nechápte ma v tomto smere zle. Vytvorili sme sadu parametrov pre určitú vec. Ale mali by sme vedieť čo robíme, ako sme tieto parametre vytvorili, a ako presne ich určíme, aby konečné produkty neboli negatívne ovplyvnené, obmedzené. V skutočnosti to totiž môže efektívne zastaviť pokrok. Niekde pod čiarou musíte mať človeka, ktorý dokáže urobiť niečo, čo iní nedokážu a dokáže túto schopnosť demonštrovať. On povie, "Čo dokážem, je toto…"
VERTEX: Mal by dať informáciu ďalej.
HERBERT: Áno. "Takto som to urobil." Zjavne to nemusí byť jediná cesta. Nemusí to byť najlepšia cesta. Môžeme vytvoriť oveľa efektívnejšie cesty, ako to robiť. Ale, v mocensky orientovanej spoločnosti sa moc drží ľudí, ktorí vedia, ako vec pracuje, bez ohľadu na to, ako dočasná táto "práca" môže byť.
VERTEX: A moc potom málokedy ide preč…
HERBERT: Správne. Sila má tendenciu priťahovať silu, a tak efektívne obmedzuje smery rozvoja.
VERTEX: Aká by mohla byť z toho cesta preč? Ako by ste rozšírili tieto smery?
HERBERT: Ak nechcete byť úplne chaotickou spoločnosťou, so všetkými problémami z toho vyplývajúcimi, potom potrebujeme cesty, ktoré otestujú najurážlivejšie, najodvážnejšie koncepcie.
VERTEX: Máte nejaký nápad, ako to urobiť?
HERBERT: Bolo to urobené mnohými spôsobmi v tzv. "primitívnych" podmienkach. Pustovník by sa mohol snažiť urobiť takú vec. Ale mi prichádzame o priestor pre pustovníkov. Muž s nápadom, že ak urobíte dieru do kusov kmeňa a do dier v ich strede vložíte konár a položíte potom na ten konár náklad - dokázali by ste ťahať ťažší náklad, vziať ho hocikam - takýto muž by to hneď mohol ísť vyskúšať. Ale naša spoločnosť zistila, že ak necháš vedcov vytvoriť kolesá - potom sa výsledný produkt stane niečím, čo je použiteľné v kontexte moci a, prípadne, možno vo vojne. Možno v deštrukcií celej planéty. Preto sa až tak neobávam samotných atómových zbraní, ako skôr charakteru spoločnosti, v ktorej skladoch sa hromadia. Oveľa nebezpečnejšie pre svetovú spoločnosť, v zmysle nepríjemného prekvapenia, je schopnosť chemika alebo farmaceuta, pracujúceho v suteréne, povedzme Južnej Afriky, na vytvorení mutovanej choroby, ktorá sa môže rozšíriť ako požiar po celom svete. Veľmi lacno…
VERTEX: Podobne ako v starých sci-fi príbehoch.
HERBERT: Je to veľmi reálne, skutočná možnosť v dnešnom svete.
VERTEX: Ste skutočne rád, že žijete v dnešnom svete sci-fi, však?
HERBERT: Áno. Vidím veľmi zreteľne, ako sa všetky tieto veci okolo nás akumulujú. Je tu rozvoj v mnohých oblastiach. Nie je spôsob ako to kontrolovať, žiadna efektívna cesta ako to usmerniť a zastaviť v pojmoch súčasných spoločenských direktív, ako sú vlády a súdy. Nie je možnosť, napríklad, zabrániť chemikovi alebo farmaceutovi pracovať v spomínanom suteréne v Južnej Afrike.
VERTEX: To je fakt. Skutočne nechceme nájsť cesty ako to urobiť, aby sme prežili?
HERBERT: Myslím si, že na to ideme zo zlého smeru. Myslíme viac na to, ako to kontrolovať, než na to, aby sme mali svetovú spoločnosť, kde ľudia jednoducho nechcú tento druh vecí, nechcú zničiť svojich druhov.
VERTEX: Ak by sme sa naučili ako to urobiť, mali by sme väčšinu problémov vyriešených..
HERBERT: Nie je to tak, že ja mám na to odpoveď. Nie je to ľahká vec. Časť je v rozpoznaní elementárnej ľudskosti, ktorú všetci ľudia, rovnako ako ja, v sebe nejakým spôsobom majú. Viete, keď sa pozriete na realitu, tento svet definuje spoločnosť, človek. Myslíme si, že vieme, čo je človek za tvora. Začal som hodinu tým, že som dal svojim poslucháčom definovať človeka. Nehovorím homo sapiens, nehovorím, že chcem lekársku definíciu, fyzikálnu definíciu a pod.. Jednoducho som povedal, definujte ho. A, s malým priateľským poštuchávaním tu a tam, sme dospeli k môjmu predpokladu, že väčšina spoločností definuje človeka ako "podobný mne." Ak sú oni dostatočne podobní mne, nechám moju dcéru vziať si jedného z nich. Ak oni nie sú podobní ako ja, oni nie sú pre čosi celkom ľudia. Sú to negri, cigáni, žlté huby a podobne. Každý to predsa vie, oni nie sú ľudia . . . nie celkom. Alebo sú to špinaví Indiáni alebo miešanci. Všetko, čo musíte urobiť je pozrieť sa na nich, aby ste videli, že vám nie sú podobní. Oni nevnímajú veci akým istým spôsobom ako ja. A preto, ak je to potrebné, pre nejaký dôvod, ktorý si určím, zabitím pár z nich svet tak veľa nestratí.
VERTEX: Toto sú problémy, ktoré bude ťažké prekonať.
HERBERT: Správne. Toto sú veľmi veľké a ťažko zvládnuteľné problémy, pretože tvoria základ nášho kmeňového pôvode a idú tak ďaleko ako, povedzme, osoba, ktorá pracuje pre AT&T a má skutočne "kúpené to", že vie, že je lepšia ako niekto, kto pracuje pre US Steel. Chlapík z US Steel, samozrejme, je práve tým o niečo menej ako človek.
VERTEX: Je veľmi veľa ľudí, ktorí majú v úcte Vašu prácu spisovateľa, Mr. Herbert, a Vaše schopnosti. Chceli by ste im niečo odkázať? …najmä všetkým mladým ľuďom.
HERBERT: Áno. Rád by som im povedal, aby boli veľmi opatrní v hľadaní obetných baránkov. Technológia nie je vec, ktorá by mala byť zničená, a tým by sa vyriešili všetky naše problémy. Ako ďaleko späť by sme sa mali vrátiť? K ručným pílam a sekerám? Ktorú časť technológií odhodíme? Rád by som povedal, aby nechali svoju predstavivosť voľne bežať. Dajte sa do toho, pokúste sa predstaviť si veci, ktoré by boli zábavné a humorné a čokoľvek, čo by bolo zaujímavé urobiť. Robte to s citom a vedomím, koľko vĺn tieto veci môžu spôsobiť a koho môžu zaplaviť.
VERTEX: Veľmi pekne ďakujeme, Mr. Herbert.
© Mankind Publishing Company.
