Fremeni

Charakteristika a pôvod

Pôvodní obyvatelia planéty Arrakis, ľudia púšte, "deti mesiaca", ľudia misru, príslušníci slobodných kmeňov. Kedysi obývali Poritrin, pohodlnú planétu, kvôli ktorej sa stali zmäkčilými. Boli preto ľahkou korisťou pre imperiálnych nájazdníkov, hodili sa ako otroci pre zakladanie kolónií na Bela Tegeuse a Salusa Secundus, neskôr na planétach Rossak a Harmonthep.
Boli potomkami zensunnitov, ktorí utiekli z Nilotic al-Urúby. Tradovalo sa, že na Saluse Secundus boli ich predkovia otrokmi po 9 generácií. Neboli vedení v žiadnych záznamoch imperiálnej sčítacej komisie. Na Arrakis ich okolo roku 10 150 žilo približne 10 miliónov.
Leto II. Atreides spomína na život fremenov v Thurgrode - časovo nezaradený, veľmi pravdepodobne tisícročia v minulosti.
V piesni Hadith sa spomína zrada a občianska vojna v prvých generáciách zensunnitských pútnikov na Dune.

Považujú obrovské piesočné červy za bohov a označujú ich termínom Šaj-hulúd alebo Veľký tvorca. Modlia sa k nim a považujú ich za dielo veľkého Stvoriteľa vesmíru. To im však nebráni používať ich zároveň ako dopravný prostriedok (jazdci piesku) a zdroj Vody života. Ich náboženstvo, vo svojej podstate veľmi praktické, bolo mixom zensunnitskej teológie, manipulácií missionarie protectivy a panoplie propheticus a vplyvu drsného životného prostredia. Spomína sa v ňom viera vo Veľkú Matku. (Viac informácií o fremenskom náboženstve nájdete v článku Náboženstvo Impéria.)

Svoju planétu nazývali Duna. Pre svoj životný štýl a drsné prírodné prostredie vyzerali podvyživení a vysušení, avšak boli nesmierne silní, húževnatí a aktívni. Ich krv mala pri kontakte so vzduchom výrazne zvýšenú zrážanlivosť -> adaptačný mechanizmus - mutácia - proti stratám telesných tekutín. Ich koža bola tuhá a húževnatá, vnútornosti dlhšie a väčšie - prispôsobené na zisk každej trošky tekutiny. Beľmá ich očí boli tmavomodré od závislosti po korení - Ibádove oči. Na spánkoch nosili kmeňové tetovanie. Mali obrátený biorytmus - noc bola časom aktivity, deň časom odpočinku. Vďaka prostrediu, v ktorom žili, boli schopní vycítiť aj tu najnepatrnejšiu zmenu vlhkosti a boli vychovaní tak, aby pociťovali smäd iba v určitom čase. Vedeli sa v púšti pohybovať tak, aby vibrácie z ich pohybu neprilákali piesočného červa. Účelom bolo vydávať zvuky zhodné s prirodzenými zosuvmi piesku.